V úvodu bylo by dobré si vymezit správný význam slova sen. Neboť srovnávat zde nevědomou hru vjemů a podnětů s procesem, kterému věnovala Denisa Šulcová poslední čtyři roky života, není na místě.
"Podarilo sa." Denisa je první žena na Slovensku s odznakem horského vůdce UIAGM a máma.
K športu mám od detstva blízko. S rovesníkmi z bytovky, kde som vyrastala, sme stále behali po okolí a hrali sa na Indiánov či kovbojov. Na základnej škole som začala hrať tenis, na popradských kurtoch som vydržala do stredoškolských čias. Možno by som v tom pokračovala, keby som sa nezahľadela do lezenia. Kurty som potajomky obchádzala a vo vaku namiesto loptičiek nosila futbalové kopačky s odrezanými štupľami – vtedajšie lezečky. O umelých stenách sme vtedy nechyrovali. Trénovali sme na legendárnej lodenici, budove pri rieke Poprad, s omietkou, ktorá dodnes neopadala. Kolmé traverzy riečnej, prednej, zadnej, či vagonárskej strany dali zabrať každému. No ozajstné lezenie som ochutnala až na Tomašáku a Dreveníku.
Ako stredoškoláčka som trávila víkendy na skalách, v zime som učila v lyžiarskej škole. Zárobok som minula na svoj prvý lezecký výjazd, šestnáste narodeniny som oslávila vo francúzskom Buoux. Vysokoškolské časy sa niesli v znamení rýchleho zvládnutia skúšok v predtermínoch, aby bolo čo najviac času na lezenie. Na jar a v jeseni sme s partiou pravidelne vyrážali na niekoľko týždňov do zahraničných lezeckých destinácií. Po štátniciach som na zimu vždy „zmizla“ do USA a Kanady, niekoľko sezón som tam učila lyžovať. Na leto som sa vracala domov pracovať na festivale horských filmov v Poprade. Medzitým som liezla, behala, bicyklovala, skialpovala...
Potom prišli deti. Vždy som ich chcela, neváhala som ani na sekundu. No bolo to obdobie, kedy som na všetko, čo som aktívne robila, mohla zabudnúť. Materstvo mi poriadne poprehadzovalo život.
S prvorodenou dcérkou som viac ako rok musela štyrikrát denne cvičiť špeciálnu metódu, aby sme rozpohybovali jej nehybnú rúčku. Podarilo sa. No ako sa pri starostlivosti o domácnosť, partnera a dieťa, pri všetkej únave, vyčerpaní a časovom deficite dostať opäť do formy? Motiváciou bolo schudnúť. Schudnút do lezeckej sedačky. Začala som behať s kočiarom, chodiť na dlhšie prechádzky po tatranských asfaltkách. Keď som sa konečne do sedačky zmestila, prišlo druhé tehotenstvo. A tak som krátko po sebe mala deti dve. Bolo to náročné obdobie, ale učila som sa za pochodu, ako zosúladiť starostlivosť o obe deti, navariť, nakúpiť, upratať, vyvenčiť deti, psa, cvičiť Vojtovu metódu, kojiť, nakŕmiť, prebaliť, uspať... V tom čase aj ísť na toaletu bolo luxusom a dať si teplú kávu sa rovnalo zázraku.
Priznávam, dcéry ma napĺňali zvláštnym druhom hlbokého šťastia, no stále mi niečo chýbalo. Túžila som opäť cítiť vietor vo vlasoch. Na lezenie som musela zabudnúť a čas na šport som si doslova kradla. Moje behy po pôrode asi vyzerali aj smiešne, behávala som najprv s kočiarom. Keď už obe dievčatá chodili do škôlky, v práci som namiesto prestávok na kávu zbierala minúty, aby som si mohla v pauze zabehať. Behávala som stále viac, venovala som tomu skoré rána alebo neskoré večery. Postupne som sa prebehala k miestnym trailovým pretekom (Beh na Zelené pleso, Memoriál Jána Stilla, Tatry Running Tour..), potom k polmaratónom (Rajec, Non-stop Liptovsky Mikuláš), maratónom (Rytro, Bratislava) a neskôr aj k ultrabehom (Piros 89km/3 500m; Tatranská šelma 55km/3100m - 2x1.m., 1x3.m.; Nízkotatranská stíhačka 105km/5740m – 2.m.; Ponitrianska stovka 105km/3920m – 1.m.; UTMB-CCC 101km/6 100m - 18.m.). Bavilo ma to, prišli aj výsledky, ale najviac ma tešilo, že pri behu mám čas byť sama so sebou. To ma motivovalo a dávalo nádej, že pre seba ešte môžem niečo urobiť.
Hoci boli dcéry maličké, cez víkendy sme ich brávali do lezeckých oblastí. Nebola to však vždy pohoda, niekedy aj frustrácia. Neraz som sa musela vzdať pokusu o vylezenie cesty, pretože dievčatá začali plakať a kričať. Ako rástli, pomaly som si získavala viac času na lezenie. Najprv na miestnej bouldrovke, postupne aj na skalách, sem-tam sa mi podarilo ísť do Tatier. Nehrozili však žiadne dlhé nástupy či nebodaj viacdňové lezenie. Bola som vďačná za všetko, čo sa mi naskytlo. V aute som vždy mala (a stále mám) zbalené veci na lezenie a behanie... Postupne som nachádzala samu seba a stratený pocit slobody. Začala som postupne viac liezť a behom sa udržiavať v kondícii.
Ak je v našich životoch niečo, čo nás napĺňa, nie je dôvod vzdať sa toho. Chlapov môže zastaviť v rozlete podnikanie, zabezpečenie rodiny, stavba domu, ženy tehotenstvo a starostlivosť o deti. Je to však len obdobie, istý úsek života, v ktorom sú priority jednoznačne určené, no postupne dokážeme ich poradie poprehadzovať. Ak niečo naozaj chceme, nájdeme v sebe dostatok energie a času na všetko. Áno, chce to poriadnu dávku vnútornej motivácie. Nevyhovárať sa na okolnosti, nenariekať, ako sa niečo nedá, ale mať pred sebou svoj cieľ, sen, či akokoľvek to nazveme.
To, že som matkou, som nikdy neoľutovala. Vďaka materstvu a deťom som sa veľa naučila. Čas strávený s dcérami je mojím najcennejším bohatstvom. Niet nad to byť pri ich prvých krokoch, slovách, učiť ich lyžovať, bicyklovať bez pomocných koliesok, plávať, skákať z vysokého mostíka do vody, učiť ich písať, čítať, liezť, spať pod holým nebom, prvýkrát zlyžovať Lomnické sedlo, byť prvýkrát spolu na štande... Deti obohatili môj život o nový rozmer, ale dnes už viem, že pri nich nesmiem zabúdať ani na seba.
V jednej mojej obľúbenej piesni sa spieva:
...if you stop dreaming, you start to die...
Ja snívam ten svoj a po štyroch rokoch som ukončila vzdelanie horského vodcu UIAGM. O celom procese niekedy nabudúce.
