Už dávno som sa naučil, že úspech na horách je kombináciou celej palety faktorov, ktoré visia na tenkých nitkách osudu, a že hory nás neraz na vrchol proste nepustia. Čím sú vrcholy vyššie a plány náročnejšie, tým je aj samotná šanca uspieť krehkejšia a bolesť z neúspechu hlbšia. Veľké ciele si vyžadujú enormné množstvo energie, času, zdrojov a predsa, vrchol závisí veľakrát na nuansách prírody, ktoré ovplyvniť nevieme.
A o tom to je. Byť vizionár, cieľavedomý a zanietený, ale stáť s nohami pevne na zemi. Pochopiť, čo skutočne obnáša extrémne horolezectvo a nájsť ten pravý zdroj vnútornej motivácie - tej skutočnej sily, ktorá nás ženie hore. Ale hlavne, ktorá nám dáva energiu a silu to opäť skúsiť. Koniec koncov, pády a neúspechy nás posúvajú vpred a sú dôležitými lekciami v našom živote. Áno, naša expedícia na Drohmo nevyšla ako sme chceli, domov sme sa vrátili bez vrcholu, ale aj to sa stáva. Dali sme do toho maximum a hoci neúspech bolí, za tých pár týždňov strávených v Himalájach sme sa naučili veľa a zažili sme kopec pekného. Pekne to zhodnotil Adam, existujú tri úrovne ukončenia úspešnej expedície: 1 – vrátiť sa domov, 2 – vrátiť sa domov ako kamaráti, 3 – vrátiť sa domov s vrcholom. My sme dosiahli zatiaľ druhú úroveň. Na budúce budeme silnejší a lepšie pripravení na miestne zákony svetské, ako aj zákony prírody.
Táto expedícia bola pre nás novou skúsenosťou, a opäť sme sa učili všetko odznova. V Himalájach sme obaja razili prvé krôčky, a tak nevyhnutne museli prísť aj prvé drobné chyby, nepochopenia a boľavé lekcie. Celé to bola jedna mentálna horská dráha, ktorá pekne rozhadzovala naše emočné stavy a vnútorné monológy. Zažili sme toho naozaj veľa, prišli krásne chvíle, pocity vzrušenia a úprimná radosť, no prišli aj chvíle pochybností, hnevu a frustrácie. Celý čas sme skákali z extrému do extrému a celkový obraz po skončení expedície je nejasný a plný protikladov. Azda najväčší problém, s ktorým sme sa pasovali boli miestne zákony a ich vnímanie Európana ako zlaté teľa, z ktorého neprestajne tečú peniaze. Keďže sme mali minimálne znalosti o tom, ako to v Nepále funguje, celkom sme sa popálili, veľa vecí sme museli riešiť za pochodu a veľa vecí sa nám vyriešiť ani nepodarilo. Ale, naučili sme sa. Mimo svetských vecí, sa nám otvárali veci Božské – Himaláje. To bolo naopak neuveriteľné prírodné a kultúrne divadlo, kde sme každý deň nasávali krásu divokých hôr a jednoduchých ľudí plnými dúškami. Oblasť Kanchenjunga Himal sa nám stala ideálnou destináciou, odľahlou a nie často navštevovanou, plnou neprebádaných teritórií - vo svojej podstate ešte stále pionierskou, kde na nás čakali panenské a divoké kopce. Ešte stále sa dajú nájsť bledé miesta na mape sveta...
Práve Terra Incognita bola silným magnetom, ktorým nás táto oblasť priťahovala, no na druhej strane sa stala jedným z hlavných kameňov neúspechu. Adam strávil dlhé zimné večery lustrovaním Himalájí v Googlemaps, v ktorých našiel nevylezený kopec, dominujúci oblasti na sever od Kanchenjungy – vrchol Drohmo, so strmou markantnou SZ stenou. Takto vznikol zárodok našej expedície. Na začiatku sme vlastnili elementárne informácie o hore a jednu fotku z Googlemaps. Hoci sme počas príprav získali trochu viac informácií, stále sme reálne našu stenu nevideli a nevedeli sme čo nás tam vlastne čaká. Prvé pohľady boli plné vzrušenia, stena vyzerala magicky a ponúkala perfektnú - kráľovskú líniu, ktorú sme postupne meter po metri, zatiaľ iba očami, prebádali. Bohužiaľ, na tróne tohto obra kraľovala hradba obrovských serákov, ktorá visela ako Damoklov meč nad celou SZ stenou. Nájsť výstup zo steny cez túto hradbu bol oriešok, ktorý sme cez ďalekohľad lúskali dlhé hodiny. No riziko, ktoré viselo vo vzduchu - ten hazard, že nás zmietne padajúci ľadový dóm, to sme nevedeli vyriešiť a tak vznikla otázka, ako partnerská, tak aj osobná, ako veľmi sme ochotní toto riziko podstúpiť. Sila a chuť preliezť takúto stenu a dosiahnuť nevylezený vrchol, bola silnejšia a my sme sa rozhodli akceptovať nebezpečenstvo a naliezť. Adam to neskôr krásne prirovnal k ruskej rulete. „Keby si mal hrať ruskú ruletu, hoci aj z 50 – miestnym zásobníkom a len jedným ostrím nábojom, nehral by si to. Tu je šanca na padajúci serák omnoho vyššia a predsa, lezci sú ochotní akceptovať takéto riziko.“. Je ťažké nájsť tú zdravú rovnováhu, nie vždy vidíme všetko, a tak pocit a intuícia často zohráva kľúčovú rolu.
Tu ale prichádza hlavný problém pionierskych výstupov - nedostatok informácií. Síce sa jedná o SZ stenu a my sme si mylne nahovárali, ako budeme liezť v tieni a večer nás v bivaku vyhreje zapadajúce slnko, realita bola úplne odlišná. V tomto čase a na tomto mieste si slnko vyrezávalo svoju dráhu stredom oblohy a do našej steny začalo púšťať deštruktívne teplé lúče už v doobedných hodinách. Počas našej aklimatizácie sme pozorovali obrovské lavíny, ktoré sa preháňali stenou a často ju celú pochovali do bieleho ničivého závoja. V hlave sa vírilo mnoho myšlienok a pocitov, divných pocitov, ktoré sme si niekde v zákutí mysle nosili už dlhšiu dobu a my sme sa museli rozhodnúť čo ďalej. V stene sme našli sústavu skalných bariér, ktoré by nás mohli chrániť a kde by sme už na obed zakladali postupové tábory. Aj keď o miere ochrany pod týmito skalnými stenami sme mali zmiešané pocity.
Tak predsa! Oslepení chtíčom a nabudení motiváciou si na nos zakladáme ružové okuliare a vo štvrtok 12.11. opúšťame náš BC. Čaká náš nekonečný, asi 15km presun divokou horskou krajinou. Trasa vedie cez nestabilné suťoviská, rozoklaný ľadovec a strmé žľaby, je to boľavý a nechutný nástup, ktorý sa mi naozaj nechce opakovať. V tejto doline bolo všeho - všudy do 12 ľudí, nikto sem nechodí, nemá prečo. Pod stenou sa vyhrievame a pozorujeme obrovskú lavínu, ktorá sa utrhla z hornej hradby a rútila sa pravou časťou steny. „Nooooo, zaujímavé ....“. Vrcholový deň, piatok 13teho, bol deň zlomu. Hneď ráno, s vychádzajúcim slnkom, sa naše odhodlanie rozbilo o nehostinnú a divokú stenu Drohma a naše šance na úspech stroskotali skôr, ako reálne začali. Strašné podmienky, ktoré tu slnko formovalo posledné týždne zmietli naše akékoľvek možnosti postupu a hoci motivácia zostávala, musel nastúpiť zdravý rozum a museli sme si priznať, že nás tu hora nechce. Nestalo sa to prvý krát, ale tu si to človek pripúšťa ťažšie. Ako vánok sa rozplynuli naše šance. Po bojoch v nástupovom lieviku, to vzdávame a s pocitom prázdnoty zostupujeme do doliny. Toto je koniec? Čo ďalej? Je príliš teplo a neveríme, že sa podmienky tak skoro zlepšia. Možno sme tu príliš skoro, prišli sme na začiatku sezóny a slnko je stále ešte ostré. Možno je len teraz tak teplo. Ktovie...
Zlomení, ale stále odhodlaní, sa vraciame do BC skôr, ako sme prisľubovali naším kuchárom. Vieme sa namotivovať na niečo iné? Času máme dosť, Drohmo je teda v pase - je príliš teplo, ale to nemusí znamenať koniec. Východne od BC sa nachádza ďalší nevylezený kopec, jeho piliermi preťatá severná stena vyzerá lepšie, bezpečnejšie a minimálne tam nesvieti slnko celý deň. S agentúrou dohadujeme povolenie na tento kopec. Po dvoch dňoch obvolávania a vybavovačiek nám permit neodobria. Vedia nám ho dať na budúci rok, aké podnikateľské... Ale môžeme si vybrať iné kopce z ponuky, také, ktoré sú v tomto období taktiež nereálne a povolenie na ne stojí 4000 eur. Paráda, na toto nemáme peniaze a v hlavne, nemáme ani chuť platiť ďalšie imaginárne osoby a vymyslené náklady. Uvažujeme nad ilegálnym výstupom, ale nakoniec do steny nenaliezame a rozhodujeme sa ukončiť všetky naše snahy a vyrovnať sa s tým všetkým. Američania pôsobia o pár km nižšie, na kráľovi kráľov – impozantnom Jannu. Sú tam tretí krát, druhý tým pokúšajúci Jannu East už štvrtý. A tak to tu chodí. Oni sú krásny príklad skutočného odhodlania, vášne k horám a zdravej cieľavedomosti. Neskôr sa dozvedáme o ich epickom a prelomovom výstupe v čistom štýle na jeden z najťažších kopcov sveta, šialené. Nejde o to, či to teraz nevyšlo, ide o to, čo urobíme ako ďalší krok....
Tak ako zhodnotiť túto expedíciu? Bola presne taká, ako mala byť. Bola plná emócií a zážitkov, nie len pozitívnych, a o to práve ide – bola skutočná. Našli sme krásny kus zeme, do ktorého sa chcem rozhodne vrátiť, naučili sme sa veľmi veľa, hoci často cez neúspech a bolesť. Objavovali sme nové miesta a trocha aj samých seba. Celý trek do BC nás sprevádzali naše priateľky, ktoré úplne zmenili chod expedície a vďaka ktorým sme si to užili omnoho viac. Ako napísal Adam: „Z Himalájí sa však nevraciame s prázdnymi rukami, odnášame si množstvo zážitkov a hlavne neoceniteľných skúseností, ktoré sú v týchto horách tak dôležité a verím že nám pomôžu uspieť v ďalších rokoch. Ďakujeme všetkým našim kamošom a dobrým ľuďom, ktorí nás podporili“.
Touto staťou končí moje zhrnutie pocitov a zážitkov z našej expedície. Tak ako to vidím teraz - s odstupom času a v pohodlí domova. Počas expedície som si viedol zápisky, akýsi denník. Na takýchto dlhých expedíciách vzniká mnoho zážitkov. Človek často zabúda na malé drobnosti alebo zamyslenia, ktoré sa vyparia rýchlejšie ako ranná rosa, prípadne sa zlejú to jednej amorfnej masy, už ťažko definovateľnej miestom a časom. Možno v budúcnosti pridám zopár autentických slov, ktoré zachytávajú iba určité dni, nálady a moje zamyslenia....
Ďakujeme všetkým, ktorí nás podporili, či už materiálne alebo finančne. Bez vás by sme sa nedostali tak ďaleko!